Kitobni o'qish: «Incognito»
Bol som vo vytržení! — Myslíte si snád vy, ktorých jedine cveng zlata a sriebra rozveselí, že mi od voľakadial pár žltáčikov do vrecka prikvitlo? Alebo snáď vám v ríšach ideálov snívajúcim zaľúbencom napadne, že som ružový, zlatorezý list dostál? Či ma budete podľa sebä súdiť vy, ktorých jediným živlom sú rozkoše a zábavky, že ma niekam na veselú a nádhernú zábavu pozvali? Všetci ste na omyle, ač trocha — trocha by ste mohli mať i pravdu; no, ale počujte ma ďalej.
Nezapieram, žeby ma ponajprú lesk a cveng tých zlatých čertíkov nepotešil; ale do vytrženia priviesť — ej, to by ma už naskrze nemohol! Ale ja tu asnaď priveliké opovrhovanie zlata prezradzujem, aké hádam v srdci mojom miesta nemá! Napadá mi to staré: homo sum et humani nihil a me alienum esse puto t. j. po slovensky: som človek, a to síce človek devätnásteho stoletia — stoletia toho, v ktorom jedine peniaze panujú, v ktorom cveng zlata najmilšou je ušiam hudbou. V našom veku za peniaze všetko obdržíš; čím chceš, tým sa staneš; Rubeš o tom takto svedčí:
„Kto má hodně dvacetniků,
učeným hned pánem sluje,
ten má vtipu, krásnych zvyků,
umí víc než potřebuje.
Slovem, kdo má drobných dosti,
ten má samé zlaté cnosti;
Kdo však zlaté nemá cnosti,
ten je i nyní bez milosti,
i pod věncem bobkovým
vulgo — oslem hotovým!
Nuž ale, či to nebolo aj predošle tak, ako je dnes? Ja myslím, že je to starodávné porekadlo: kup sebe, habebis! No, tak to bolo aj predtým, len s tým maličkým rozdielikom, že predošle čo si si kúpil, to si aj mal; teraz ale, keď si aj kúpiš voľač, nenajdeš v kapse to, čo si chcel, bo len po kúpe ti bije do očú, ako ťa — ošidili. Ja znajúc všetky tyto spády zlého sveta, vätšiu váhu kladiem na rozum ako na všetky peniaze; že ale pod rozumom chytrosť rozumiem, to každý dobre vie. Ale keby mi predca niekto tak hŕbu tých žltáčikov nasypal, čiby som ozaj cele chladný ostal a neposkočil od radosti? Pod tou jedinou výminkou Vám materialistom popustiť môžem, keď si pomyslím, že moje vrecko nikdy ešte v mojom živote dukátamí plné nebolo, a tak ani neviem s istotou, akými asi citmí by ma to naplnilo, keďby som od razu plnou hrsťou ty žltáčiky rozsýpať mohol. Najlepšie by to bolo pravda oprobovať.
Ale ľubolist žeby ma bol do vytrženia priviedol — hádajú zaľúbenci. No, tí predca voľač šípä. List to bol — ale nie ľubosti lež zváci list a tak viac ako ľúbolist. — Prosím útlocité slečinky, nerád by som vás obraziť; ale rád pravdu hovorím bez obalov a myslím, že sú slovenské slečinky tiež pravdymilovné. A potom je to už tá naša slovenčina na príčine, že sa pravda tak ľahko z úst vykĺzne. Ja aspon slovensky hovoriac, nemôžem kremä úprimne, kremä prostorečne sa vysloviť: nuž sa mi to aj tu do prosta vyreklo, že je zváci list viac ako ľubolist; aspon u mňa to platilo, a mňa tedy zváci list do vytrženia priviedol!
„Aha! pomyslia si naši zabavkári, my sme uhádli! Ten lístok musí byť pozvaním na nejakú zábavu, už na akú takú, ale na zábavu istotne.“ No a ja? Ja vám, bračekovci mojí, nemôžem len prisvedčiť.
„Teda neľúbi peniaze, rozumujú materialistovia; ako sa zabaví bez peňazí?“ Tí ale nech len pekne krásne mlčia, tí to neuhádli. Oni nevedia, čo Sládkovič hovorí, že:
„Každý to ináč so žitím hrá si
každému inde svitajú krásy
každé srdce inšie blaží!“
Zaľúbenci ale a zábavy milovníci, ktorí v hádaní predca sa voľačoho domakali, zasluhujú, aby som jím ako ten dobrý pán rychtár prisvedčil: Oba máte pravdu.
***
Bolo práve po skvosnom alumnickom obede, keď som s rozpečadeným listom v ruke vbehol do jednej žiackej hospody, kde dakoľkí moji rovesníci zbytky od obedu — ten každodenní — smačne dojiedali. Musel som divne vyzerať, lebo všetci — akonáhle som dnu vkročil, a čo je prosím, veľká vec — ujiedať prestali a príčinu mojej rozčulenosti sa spytovali. Neodpovedal som jím ani slova, len som sa nepozorne hodil na tvrdú, polštvrtej nohy majúcu stoličku, ktorá chudinka ako by sa ma tiež na príčinu mojej rozčulenosti spytovala — hneď praskla podo mnou. Bratov moje chovanie sa podivením naplnilo. Boli tým zvedavejší a dotierali na mňa zo všetkých strán rozličnými otázkamí. Miesto odpovedi podal som jím hrdo lístok: „Nate, reku, prečítajte si to sami.“ Čítali. — Ja som to ešte raz načúval, aj! a — bol som vo vytržení; lež nebol som len sám, ale boli aj bratia moji všetci!
Dostali sme my v tom liste pozvanie na — divadlo. „Hm — pokrútia hlavou usmievajúc sa daktorí, teda nič viac len to? Bude to tedy čestný lístok, čomu sa študenti pri tanečných a divadelných zábavách tak velmi radujú!“ — Možno že sa radujú, ale do vytrženia jích to len neprivedie, a ja som už teraz nevedel, čo som mal robiť od radosti! Nebudem vás ale ďalej takto nič po nič na reči držať; poviem vám už čo je vo veci. — My sme neboli študenti ako študenti, lebo sme my boli — slovenskí študenti; to divadlo nemalo byť len ako divadlo, lebo to malo byť — slovenské divadlo! A u nás hľaďteže, nevolali len prizerať sa, ale nás vyzvali hrať divadlo a tak za hercov, vulgo dilettantov a po slovensky ochotníkov takrečených. A hľa, preto som ja bol teraz vo vytržení!
Ešte som bol len maličkým maličičkým študentíkom s čítankou a katechismusom pod pazuchou, keď v mojom rodisku hrali Klicperov „Divotvorný klobúk.“ Oj, a mne sa ten krásny večer tak hlboko do srdca vryl, že sa i teraz tak živo naň pamätám, akoby to bolo len včera. Vtedy a vždy za tým som si vrúcne žiadal, čím častejšie vidieť a zažívať radosti divadelného predstavenia. Potom ale keď som odrástol, pokročil som i v žiadosti mojej o krok ďalej: nechcelo sa mi už viac len trpným divákom byť v slovenskom divadle, ale som si i sám ako herec vystúpiť žiadal. A pán Beskydov uhádnul vrelú túžbu slovenských mladých sŕdc a mezi nimi aj moju napísav nám výborné „Incognito“, v ňom pre mňa úkol Jelenského, jemu ku boku úkol Evičkýň: teraz nás volali ten kus zahrať a ja — oj, ja som bol vo vytržení!
***
Nebudem vás unúvať opisovaním tej netrpelivosti, ktorá sa v každom z nás najviacej ale vo mne zmáhala dočim určený den k našmu odchodu nesvitnul, aby ste naposledok i vy do netrpelivosti neupadli. Chcete si ju ale predstaviť, to sa opýtajte modrookej dievčiny, aké sú to trapné chvíle, v ktorých po istom dni ustavične vzdycháva a ten preto skôr nesvitá akoby svitať mal — deň to nejakej zábavy, ku ktorému je už so všetkým, aj s ľalijovými šatami hotová. Ona má pred očima dvoje veľkých radostí: jednu, že sa po prvýraz verejne ukáže, (ak ale už pred tým na verejných zábavách bola, teda že bude môct zase verejne v nádhere sa ukiazať); druhú, že si známosť urobí. Toto sú ty dve hlavnie radosti, za ktorými nekonečný zástup iných radostí nasleduje, ako za mesiačikom myriady hviezdičiek na nebi. Tak asi vyzeralo to s namí. My žiaci a veľkonočné sviatky nám na pätách, v ktorých sa trochu zo školského prachu otriasť môžeme! To bola tá prvá veľká radosť naša, a druhá ako sa rozumie, to divadlo — slovenské. Koľko za týmato dvoma jích nasledovať malo? To si sami vypočujte, hádam ste lepší, no aspoň pilnejší mathematici ako ja. Ja som krem toho pred týmito sviatkamí najprú dni, naposledy aj hodiny rátal, o koľko dní a hodín sa to už vyberieme na cestu, a bol som netrpelivý, že len lezly a neutekaly, akoby som si bol žiadal. Moju netrpelivosť ale, ako hovorím, nechcem opisovať. Nie snáď preto, aby som vás milí čitatelia zašanoval (nezašanoval som vás docela už posiaľ), ale preto, že som hrozným egoistom a nechcem si muky mojej netrpelivosti ani v obrazotvornosti zprítomniť, aby sa mi — musíte vedieť, že mám veľmi mäké srdce — to mäké srdiečko voliákosi nepuklo a bolo by po mne a tak i po tejto besiedke, ktorou vás predca zabaviť chcem.
***
Stojíme na čarovných brehách bystrotokého Váhu. Tak ako luny tohoto tatranského pútnika valily sa prúdy krve po žilách mojich, lebo som s krásneho vršku pozeral na vyvolené mestečko slovenskej Thalie. Deň sa práve nachyloval k večeru. Bol to utešený pohľad na to čarovné okolie Váhu, na ktoré sme sa my teraz v tichom večerňom dumaní zahľadeli až nás hlasy zvona upomenuly, že je čas divadelným ochotníkom vtiahnuť do mesta. Nevítal nás síce nikto, ani by nikto nebol poznal v nás to, čo sme vlastne t. j. ochotníci, ale my sme predca s akousi hrdosťou a samoľubou vtiahli do mesta ako ochotníci. Zatiahli sme rovno k nášmu bratovi B. a poznali sme ihneď v jeho sestričke herečku — Borku. Naše rozhovory okolo samých príprav k divadlu sa točily, až sme cestou i rozhovorom unavení na odpočinok sa odobrali, tešiac sa na zajtrajšok, kde sa s ostatnými herečkami a ochotniciamí uvítame. Pán Potomský myslel na pani Sokolovú, kosci na svoje hrabačky, ja na všetkých týchto korunu — Evičku. Nastalo ticho; všetci usnuli; len ja som za veľa oči zažmúriť nemohol, a len čo som zaspal, už som sa videl na — prôbach.
Svitlo utešené ráno. Räd rädom sme sa predstavili našim spoluochotniciam a vzájomne sme sa s nimi obznámili. V tento deň sme mohli hneď prôby začiať a to čo viac na lešení divadelnom; ale niektorí prespolní herci ešte chybovali a jednej hrabáčky tiež ešte nebolo. Držali sme teda čítacú prôbu a po nej sa zabávali — až sa pekne minul deň.
Na druhý deň prišli všetci ochotníci. Maly byť dve prôby cez deň. Sídeme sa do dvorany divadelnej; vystúpi Evička s Borkou; no, a počínajú si hneď vtedy dobre! Predohra sa skončila. Za tým v bočnej chyži vedľa dvorany sporadujú sa už všetci k prvému deju, a medzi ních vpálim i ja dnu. Tu ma chytí môj priateľ B. za ruku a predstaví ma ešte nevídanej hrabačke Miline… Ja chcem chladnú urobiť poklonu a povedať to obyčajné: „Teší ma, že mám šťastie!“ — ale — pozrem na tú postavu aňjelskú, zahľadím sa do tej významnej tvári i — nemohol som slova preriecť, len som stal ako primrazený. Dívam sa, dívam na tú už do zmatku prichádzajúcu krásku, a čím viac sa na niu dívam, tým viac prichodím — do vytrženia. Všetko sa mi tak zdalo, akoby som túto Vilu už dakde bol videl, a verte mi, nikdy ju moje oko nevidelo. Divný to úkaz! ako čoby ten obraz krásy zrovna z môjho srdca vyňatým bol býval! Jednoduchá hrabačka ma cele očarila! Vystúpiť na divadlo — a trebas to len prôba bola — viacej mi nebolo možno; prôba sa na druhý raz odložiť musela. Ochotnice sa divily mojej premene a boly starostlivé, aby som len neochorel; hrabačka Milina bľadla, chvela sa ako osyka; moji bratia sa ale smiali a uškŕňali mezi sebou a šopkár šopkal: „Tak mu treba, z očú mu prišlo, na čo sa zahľadí na krásu!“ Ja som si len na bolenie hlavy sťažoval; ale krv sa divo prúdila po žilách mojích, v očach sa mi menilo, a bol som — vo vytržení.