Poklad

„Hja! Dobre tvojmu pánovi gazdovať; keby mne boli peňazí nanosili, tak ako jemu, i ja by som bol takým gazdom, ak nie inakším.“

„Nuž, súsed, a ktože mu ich nanosil?“

„Kto mu nanosil? – Ten, kto mal. – Dobre sa poznal tvoj pán i s Janošíkom i s Gajdošíkom, i so všetkými, čo chodili v zelených košieľkach.“

„Teda že by mu zbojníci boli nanosili?“

„Ja už neviem, či boli zbojníci, či čo boli, len že poza bučky chodili.“

„Hm, i to je možné, za to ani raz nezaprisahám sa.“

Takto shovárali sa Ondrej, sluha Lipnického a Štrngeľ, jeho súsed.

Štrngeľ mal v biednom vozíku dva mízerné koníky zapriahnuté, štverne motúzkami posväzované, kolesá neokované, rozkyvotané; bál by si sa na takom záprahu pustiť na hodinu cesty. Ale v Lipnického voze zapriahnuté boly konská, hladké ako lasice, silné ako ľvi; štverne pekne vymastené, remenné; kolesá okované; na voze nová košina. S tymi koňmi a na tom voze mohol by si sa pustiť kraj sveta.

Kým si pri tom na ceste s ťarchou trochu oddýchli, bolo počuť vŕzgať dákysi voz. „To bude bezpochyby Rázvora; dočkáme ho,“ – povie Štrngeľ.

„Pravdu máte, súsed, to je jeho spev! Lebo on len na výročité sviatky voz mastieva,“ prisvedčí Ondrej a ešte zďaleka zakričí na Rázvoru: „Hej, súsed, ten voz dákosi na lačno spieva; kedyže ste ho mastili?“

„Jaj, Ondriško, veď si ešte ani ty všetko nepreskočil“ – pozrel naň bokom dochodiaci Rázvora. – „Čože sa máš posmievať? Každý najlepšie vie, ako mu v hrnci vrie. A ja – veru nečaroval by som sa s tvojím pánom, čo som aký chudobný!“

„Ale ozaj?“

„Veru ozaj; – lebo si ja dušu nechcem zapredať.“

„Nuž a či si ju môj pán zapredal?“

„Že či vraj zapredal? Akože by si ju nebol zapredal; kdeže by bol nabral toľkého bohatstva? – Jaj, nedá sa teraz gazdovať z ničoho. A že mu otec nič nenechal, to dobre vieme.“

„Nuž kdeže teda to všetko nabral?“

„Kde vraj nabral? Veď to celá dedina vie, kde nabral! Vari moja stará mať len jeden raz videla zmoknuté kurä leteť mu do kochu? Nuž tam nabral, hľa! Zmok mu nanosil.“

Ondrej zavrtel hlavou. „Hm hm!“ vraví, „veru by som teda ani ja s ním nečaroval.“

„Nepleťteže, súsed, nepleťte?“ povie na to Štrngeľ. „Ktože by vám to veril? Ale tak je to: kto do školy nechodí, ten verí aj na zmoky a mátohy. Nelietal ten zmok kochom, čo Lipnickému peniaze nosil; ale chodil dvermi a nosil zelenú košieľku.“

„To ja neverím, čo mi dušu na dlaň vyložíte,“ zkríkne Rázvora; „lebo sú zbojníci vari blázni nosiť druhému peniaze? Prisahať sa vám nebudem; ale verte mi, že je Lipnický dosiaľ s čertom v porozumení.“

Takto dohadovali sa spolu: čo jeden povedal, to druhý nechcel uveriť; kremä Ondrej za možné držal i jedno i druhé, až došli do dediny.

„Na večer sídeme sa u súseda Dobrôtku“ – povie Štrngeľ, – „ten ho najlepšie pozná, a uvidíte, že mám pravdu! Ondriško, príď aj ty, keď si obriadiš kone.“

„Dobre, teda uvidíme!“ – prisviedčali Rázvora aj Ondrej a dojdúc medzitým k domom, pozaťahúvali každý do svojho dvora.

Sotva zmrklo, už súsedia boli u Dobrôtku; o chvíľku prišiel aj Ondrej.

„Zuzka, rozsvieť!“ zavolal Dobrôtka na vnučku, „a vy, súsedia, posadajte si.“