Kitobni o'qish: «Krížne cesty»
Shrift:
(Mať a dcéra, polnoc.)12
Nič sa neboj, dcéra má!
už je polnoc pred nama.
Sadni ko mne a smelo
podaj mi sem omelo;
sem kohúta s vraželinou,3
prach z deviatich cintorínov.
Hromnicou už robím kolo:
bude hneďky, čo nebolo.
Neľakaj sa, dcéra má!
mlynský kameň nad nama
na vlase sa krúti, točí —
len nezdvihni, milá, oči.
Mamko, mamko, zle mi je!
cítim kameň u šije!
Nič to preto, dcéra má!
ani nehni rúčkama —
nech sa krúti, nech sa točí —
nakríž ruky, prižmúr oči!
Jajže, Bože!
… Nevolaj!
bo ťa zmiesi na koľaj;
jedno jaj a jedno ach
rozmelie ťa hneď na prach! —
Tak! – vidíš? už zmizol kameň;
teraz ide na nás plameň.
Mamko, mamko, zle mi je!
už mi plameň v tvár bije!
Ticho, ticho, dcéra má!
ani nehni očkama.
Kto sa bojí, neobstojí;
len si hor a len si blč,
a ty, dcéra moja, mlč! —
Hľa! vidíš? už plameň tam;
ešte búrka príde k nám.
Mamko! – skry ma, preboha!
bo sa rúca obloha;
okolo mňa blysk a huk.
Dcéra moja, ani muk!
Nech nad nama blýska, húka —
nech pod nama zem sa puká:
ty na mieste pevne seď,
bo ináče skapeš hneď! —
Tak! – len ešte zamálo —
dobre! – všetko prestalo.
Dcéra moja – trpieť znáš,
teraz všetko vidieť máš.
I. zjav
Pozri! – vidíš tú paniu?
Podívaj sa len na ňu.
Kto to, čo to, či to Víla?
Dlhé šaty blyštia na nej,
jakby boli z rosy rannej,
jej krok ako let motýľa.
To je krása, sedmikrása!
zlaté vlasy až do pása;
a tie líčka a tá tvár!
jakby rajských ruží pár.
Mamko, mamko – to Dodola!4
Ach, kebych ja taká bola! —
Nepleť! – pozri lepšie na ňu,
nepoznáš – Čachtickú paniu?!
Hľaď len, spod tých krásnych bŕv
čo to svieti?
Bože, krv!
Jajže! hajno vrán tu letí:
„To krv, to krv našich detí!“
Mamko, mamko! bráň ju, bráň —
hladné vrany z všetkých strán.
VRANY:
„Skry sa bárs doprostried zeme:
my ťa drápmi vyhrabeme!
A čo v nebi budeš skrytá:
pomsta naša dôjde i ta!“
JEDNA Z VRÁN:
Kde je mojich detí troje?
Deti moje, srdce moje!
Tys' ich materi vyrvala,
zamkla do čierneho hradu:
tams' vyliala ich krv mladú,
v ich krvi si sa kúpala!
Pozrite, tu na nej svieti —
to krv, to krv mojich detí!
1.Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.
2.Turiec 1858. Tým istým rokom datuje Botto báseň i v rukopisných Sobraných spevoch z r. 1879, kde má tieto poznámky: k veršu „Mamko, mamko – to Dodola“ pozn.: „Dodola = bohyňa dúhy alebo krásy“; k veršu „Preč! Rajnoha!“ pozn.: „Lúpežník z predošlého stoletia“ (zvyšok poznámky odstrihnutý); k veršu „Á, tys tu, Loktibrada?“ pozn.: „Loktibrada = zlý duch v slov. povestiach“; „hrozný bobo mojich detí“ pozn.: „Bobo = strašidlo detí v slov. povestiach“.
K básni Krížne cesty má Botto v Spevoch 1880, str. 223 túto poznámku: „Čachtická pani bola Alžbeta rodená Bátoryčka, manželka grófa Nádaždyho z Čachtíc (Csejte) v Nitrianskej stolici. Táto žena márnomyselná a ukrutná (viď Belae Not. T. IV, pag. 469) dala povraždiť do 600 mladých dievčat, v jejichžto teplej krvi sa kúpavala, mysliac, dľa povery veku, že takto zachová krásu svoju a vnady mladosti; až konečne pri skutku dolapil ju palatín Juraj Thurzo a odsúdil ju k doživotnému žaláru roku 1611.“ (Belae Not. Botto odvoláva sa na slávne dielo Mateja Bela – 1684 – 1749 – Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica, päť veľkých zväzkov, vydaných 1735 – 1792 – Dejepisno-zemepisné známosti o Uhorsku – J. M.)
Prvé odtlačenie Dobšinského Sokol II, 1861, str. 73 – 5, 5. apríla. Všetky texty vcelku zhodné, no na konci básne v Sokole:
Deň vychodí – noc skonáva —
dobrô ráno! matka – !
„Sláva“ Botto nedopísal, čitateľ si mal rým domyslieť a s ním zmysel celej básne (viď úvodnú štúdiu). Takto nedokončený má posledný verš aj v rukopise z r. 1873; r. 1879 už verš dopísal.
V Sokole má obšírnejšie poznámky: „Dodola a Víla, báječné postavy z mytológie slovanskej. O čachtickej panej obšírnejšie dočítať sa možno v II. diele Kollárových Zpievanôk na str. 433 a nasl.“ Potom píše vcelku to, čo sme citovali vyššie, a dodáva: „Kollár za to má, že k tejto ohavnosti Alžbetu Báthorovú zviedla nielen prirodzená ukrutnosť a ženská márnomyselnosť, ale i poverčivosť a dryáčnictvo toho času, v ktorom žila. V mnohých spisoch toho času chváli a porúča sa krv ľudská a umývanie sa ňou ako prostriedok k zachovaniu a povýšeniu krásy tela a kože“ (str. 74). O Rajnohovi: „zlopovestný zbojník u ľudu slovenského z predošlého stoletia“ (str. 75). Bezprostredne po napísaní a pred uverejnením Smrti Jánošíkovej Botto nemohol pokladať Rajnohu za člena Jánošíkovej družiny, ale za obyčajného zbojníka. „Vlkolák a dolu ďalej Loktibrada i Bobo sú strašné báječné postavy v povestiach ľudu slovenského. Vlkolák dľa nich nemôže umrieť, ale túlajúc sa zvlášte nocou, ľudí dávi. Loktibrada sa takto opisuje: na piaď chlap, na lakeť brada. Bobo napospol každô strašidlo znamená“ (str. 75).
K básni Krížne cesty má Botto v Spevoch 1880, str. 223 túto poznámku: „Čachtická pani bola Alžbeta rodená Bátoryčka, manželka grófa Nádaždyho z Čachtíc (Csejte) v Nitrianskej stolici. Táto žena márnomyselná a ukrutná (viď Belae Not. T. IV, pag. 469) dala povraždiť do 600 mladých dievčat, v jejichžto teplej krvi sa kúpavala, mysliac, dľa povery veku, že takto zachová krásu svoju a vnady mladosti; až konečne pri skutku dolapil ju palatín Juraj Thurzo a odsúdil ju k doživotnému žaláru roku 1611.“ (Belae Not. Botto odvoláva sa na slávne dielo Mateja Bela – 1684 – 1749 – Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica, päť veľkých zväzkov, vydaných 1735 – 1792 – Dejepisno-zemepisné známosti o Uhorsku – J. M.)
Prvé odtlačenie Dobšinského Sokol II, 1861, str. 73 – 5, 5. apríla. Všetky texty vcelku zhodné, no na konci básne v Sokole:
Deň vychodí – noc skonáva —
dobrô ráno! matka – !
„Sláva“ Botto nedopísal, čitateľ si mal rým domyslieť a s ním zmysel celej básne (viď úvodnú štúdiu). Takto nedokončený má posledný verš aj v rukopise z r. 1873; r. 1879 už verš dopísal.
V Sokole má obšírnejšie poznámky: „Dodola a Víla, báječné postavy z mytológie slovanskej. O čachtickej panej obšírnejšie dočítať sa možno v II. diele Kollárových Zpievanôk na str. 433 a nasl.“ Potom píše vcelku to, čo sme citovali vyššie, a dodáva: „Kollár za to má, že k tejto ohavnosti Alžbetu Báthorovú zviedla nielen prirodzená ukrutnosť a ženská márnomyselnosť, ale i poverčivosť a dryáčnictvo toho času, v ktorom žila. V mnohých spisoch toho času chváli a porúča sa krv ľudská a umývanie sa ňou ako prostriedok k zachovaniu a povýšeniu krásy tela a kože“ (str. 74). O Rajnohovi: „zlopovestný zbojník u ľudu slovenského z predošlého stoletia“ (str. 75). Bezprostredne po napísaní a pred uverejnením Smrti Jánošíkovej Botto nemohol pokladať Rajnohu za člena Jánošíkovej družiny, ale za obyčajného zbojníka. „Vlkolák a dolu ďalej Loktibrada i Bobo sú strašné báječné postavy v povestiach ľudu slovenského. Vlkolák dľa nich nemôže umrieť, ale túlajúc sa zvlášte nocou, ľudí dávi. Loktibrada sa takto opisuje: na piaď chlap, na lakeť brada. Bobo napospol každô strašidlo znamená“ (str. 75).
3.vraželina – prostriedky na čarovanie (vražba – čary)
4.Dodola – podľa Bottovho vysvetlenia bájoslovná postava z mytológie slovanskej. U južných Slovanov niekedy národný obrad „dodola“ na privolanie dažďa.
Janrlar va teglar
Yosh cheklamasi:
12+Litresda chiqarilgan sana:
30 avgust 2016Hajm:
7 Sahifa 1 tasvirMualliflik huquqi egasi:
Public Domain
