Kitobni o'qish: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery», sahifa 4

Tance

Dôkladnejší opis tancov ľudu ponehávam tanečníkom, ktoríby zpôsob a pohyby i posúňky tančenia určitejšie, pravdivejšie a tak i spochopnejšie znázorniť umeli, nežli ten, kto do tohto umenia nepúšťal sa. Len čo zvyčajného pri tancoch a o tancoch ľudu znám, to pripojujem ku tomuto a predošlým oddielom, preto že tance obvyklé sú pri kršteniach, pri svadbách a pri mládeži, keď táto usporaduje jich v krčmách lebo i na svobodných priestranstvách v jaseň, vo fašangy aj inokedy, kde starší dívajú sa na to a dozor vedú, a niekedy poskočia si i sami. Poznamenávam i to, že tance započína kolo mužských a len potom keď mužskí sami potancovali si, volajú, ba dosť komične zakývnu prstom ku sebe tanečnice abo i zahvizdnú na prste na nejednu. Výraz tanec a tancovaťzdá sa mi byť novejšieho pôvodu. Ľud hovorí radšej: točiť sa, vykrúcať sa, krepčiť, pokreskávať(t. j. vlastne podkovkami sbíjať), vrtiť sa, svíjať sa; ač vzťahujú sa tieto a podobné výrazy i na zvláštne pohyby v tanci. Najdávnejší a ešte dosiaľ užívaný výraz o tanci vidí sa mi byť to: ihrať, ihranie, ihra. Naň poukazujú piesničky: „Teraz som sa rozihrala, teraz že mi hrajte; keď si sadnem pod praslicu, pokoj že mi dajte.“ – „Sviečky horia, dievky stoja, a nevesty ihrajú, bo tie mužov tu majú.“ Totiž dievky bez tanečníka stoja a neihrajút. j. netancujú; podčím nevesty ihrajút. j. tancujú; bo tieto tu majúc prítomných mužov, majú i ktoby jich do ihry zaviedol. Pieseňka tedy táto poukazuje spolu na ten zvyk, ktorý i Bartholomaeides pripomína, i ja ho zkušujem, že totiž kde ženáči tancujú, tam aby každý predovšetkým a najviac so svojou tancoval, druhé ženy veru len zriedka, i to obyčajne len z rodiny, do ihry či do tanca zaviedol, ináč dosť nepríjemností mať môže. Čo Ladyslav Bartholomaeides v diele „ Notitia Comitatus Gömöriensis“, vydanom v Levoči 1806—1808, na str. 450 pripomína, to po dnes aspoň moja zkúšenosť potvrdzuje, že totiž ľud náš nezná tancov od druhých národov prevzatých n. pr. valčík, lebo polku, lebo kadrillu a že tieto a iné tance kreme u vzdelanejších obľúbené sú. Má však ľud svoje vlastnie a to hlas i pohyby zvierat alebo hospodárske zamestknanie nápodobujúce tance, no i hry; má i krem tohto povahe, mravu a duchu svojmu primerané zábavy a ihry. Zábavy a hry inde opisujem; ihry či tance jak znám, tak pripomínam:

1. Najpospolitejší a najčastejší je už len ten jednoducho a zvláštne tancom nazvaný i friškýmt. j. bystrým, rezkým tancomod ľudu menovaný. Započínajú ho parobci alebo mladí ženáči tak, že sami v kolo do taktu točia sa, nohy nadvihujú a po sárach čížem udierajú sa dlaňma a pokreskávajú, čiže postaviac sa na palce podkovami a pätami sbíjajú. Tanečnice stoja za ten čas okolo. I tá, ktorú do tanca zavedú, napred len sama tvárou k tanečníkovi obrátená a uberúc do prstov šaty poniže pása alebo podoprúc rukama boky, „cifruje“ t. j. udvihuje nohy dľa taktu hudby a otáča sa okolo seba, vždy v obvode kruhovom pred tanečníkom. Skoro však pochytajú sa do párov a zvŕtajú, vykrúcajú sa alebo „natriasajú sa“ na jednom mieste alebo spolu vedú kolo do obvodu. Pri tomto tanci radi sprevádzajú hudbu spevom svojim a výkrikmi „hajahaj“ „ujuju!“ —

2. Ručníkový tanec, spolu s predošlým spomenul som už výš pri dovoze mladuchy a tento tam i opísal.

3. Káčerový tanec: prvý tanečník predstavuje káčera, za ním je celý rad tanečníkov i tanečníc kolo pása lebo za šaty nachytaných. Káčer vodí túto reťaz za sebou v pravo, v ľavo kriviciami, a snaží sa uderiť ostatnieho ručníckom spleteným. Uderený vystupuje z tanca; akby ale zmocnil sa mu ručníka, bez toho žeby úder dostal, zaujme on predvoditelstvo.

4. Kohútový tanec: hlasy i skoky kohúta pri ňom nápodobujú a obratne kláťa sa z boka na bok.

5. Makový či stupkový tanec: tanečníci i tanečnice predstavujú sejbu, pletie, sbieranie, drvenie i jedenie maku posúňkami aj hlasom.

6. Lopatkový tanec: tancujúci drevenými lopatkami tlapkajú i na vzájem voľne udierajú sa dľa taktu hudby.

7. Strašiak: muž a žena opakovane tancujú ho proti sebe v páre; chytia sa okolo drieku, zvrtnú sa, pustia sa, rukama veselo zatľapkajú, ku koncu zadupkajú nohama a hrozia jednodruhému očima i ukazovacíma prstama. Všetko to pod krátkym primeraného obsahu i taktu spevom, n. pr.:

 
Bozkaj že ma, pištok zlatý.
zaplatím ti tri dukáty.
Pobozkáš? – „Nie veru!“
Hromy v teba zaperú!
 

8. Kalamajka či kolomejkav Zp. d. II. str. 87, 49. pripomenutá, čoby bola, dosial nevidel som.

9. Odzeme. Bude bez pochyby najnárodnejšia a v pravde ihraSlovákov. Povedia i odzemok: v Gemeri hovoria tiež: „pozabučky“ tancovať, hajduhovať, hajdúcky tanec. Ihrajú ho len mužskí, bez tanečníc, a najviac pri gajdách. Najprv boky rukama podoprúc a jako jedle vystretí voľno prepletajú nohami v kolo; skoro jednu nohu napred vystrú, súčasne podoprúc sa na prsty druhou nohou zohnutou, vždy ešte celé telo držiac do hora; zatým uhnú sa nohama k zemi a len driek majúc pevno vystretý odbíjajú od zemet. j. opierajú celú ťarchu tela na prsty jednej nohy, druhú nohu odrážajú a vydvihujú od podlahy to prstami to pätou do hora; pochytia pri tom valašky lebo vatrále a ními to pomedzi nohy prepletajú, to ponad hlavy jich zvŕtajú i všelijak hneď za jedon, hneď za druhý koniec zachytávajú; potom tiež skáču celým telom do hora, a kde v izbách videl som jich tancovať, doskakovali až do povaly a udierali dlaňami na hrady (trámy) alebo chytali sa o ne; až zase prihnuli sa k zemi, a tlieskali rukami i na podlahu, jakoby nebe so zemnou a zem s nebom spojovať chceli. Hlavní pohyb či chod ihrajúcich ide do obvodu okolo, do kola; ale hneď v klbko a jako k stredobodu shrknú sa a zase hýbu sa a chodia v obvod jako kolo stredobodu. Pri výskokoch do hora tlieskajú tiež dlaňami, ktorí v rukách valašky lebo vatrále nemajú. Často tiež, vstrčiac jedon skrčený prst alebo dva prsty vystreté do úst, zahvizdnú. Niektorí lámu kolesát. j. dol hlavou, oprúc sa oboma rukama o zem, prehodia sa v koleso a stanú zase na nohy.

Najobyčajnejše prespevy pri ihre od zemesú tieto:

 
1. Vykopau reťkev,
zeme sa netkeu;
ký je to čert za motyka,
čo sa zeme nedotýka!?
 
 
2. Štyry kozy piaty cap –
kto vyskočí, to je chlap.
Ja som taký zurvalec,
čo vyskočí na palec.
 
 
3. Poza bučky poza peň,
Honiu som ju celý deň;
dohonich ju pri bučku,
vzach jej prsteň, obrúčku.
 
 
4. Poza bučky, poza pňa,
Neboj sa ty dievča mňa.
„Jak že sa ťa mám báti,
ešte nevieš skákati?!“
 

Andrej Sladkovič vo svojom Detvanovi (Nitra. Ročník V. 1853. str. 19—21) takto opisuje túto ihru „ do skoku“ valachov na Poľane:

 
Mladí kozla naduchujú,
A rad po rade piskor chytajú,
A od zeme sa do skoku dajú,
A šuhajsky hajduchujú.
Hneď ich máš v klbku, hore rukami,
Hneď, jak strela, hor vyskočia,
Zas prepletajú bystro nohami,
Sem tam, oddychujúc, bočia;
Zase sa uhnú a valaškami
Závrtia v prstoch troch nad hlavami,
Zahvizdnú na prste malom;
A zas valaškou popod kolená
Prepletá chasa milošialená
S radostným svojim zápalom.
Netrpelivý gajdoš zanôti
Tú „štyry kozy piaty cap!“
Gajdy druhému do hrsti sotí:
Ej, tyže brat, už huk si lap!
A hybaj! skočí do prostred kola,
Radosť zajasá okom sokola,
Až zem pod ním podunieva,
Okolo kola kolesá láme,
A piesne bystrým valachom známe,
Len sa tak ozýva, spieva.
A v tom Martinko…
S prvým skokom huňku zhodí,
S druhým skokom si širáčik prihne,
S tretím opašťok nový podvihne:
Najprú volným skokom chodí;
Zrazu sa uhne, hor sa vyšvihne,
A tak do troch vrhov skočí,
Po štvrtý raz sa k pažiti prihne,
Zavrtí sa a zatočí:
Na prstách nohy zase sa vystrie,
Klobúk pritisne na oči bystré
A voľno si poskacuje;
A všelijako od výmyslu sveta
Valaškou medzi nohy prepletá
A nad hlavou prekrucuje:
A zas sa uhne, valašku vrhne,
Chmatne za koniec poriska,
Rukou žilnatou nad hlavu trhne,
Sekerka v povetrí blíska –
On sa zakrútne dvaraz okolo, –
A, sťaby ináč bolo nebolo,
Už obušťok drží v hrsti; –
A zase voľno si poskacuje,
A valašku si len prekrucuje
Pomedzi obratné prsty.
 

IV. Život rodinný, domáci a pospolitý

Poctivét. j. sobášené, zákonne uzavrené manželstvoje základom a rodišťom – dľa pochopu a mravu ľudu nášho – tiež poctivej rodiny, poctivýchsynov a dcér. Deti nemanželské alebo z tak nazvaného nepoctivého(nesobášeného) manželstva pošlé sú tiež deti nepoctivé. Výraz divéhomanželstva o nesobášených, ale manželsky spolu žijúcich ľud slovenský nezná. On hovorí o takýchto, že žijú spolu na vieru, na verut. j. na sľub či dľa sľubu sebe daného, bo viera znamená v reči ľudu i sľub, alebo že teda medzi sebou vykonali len veru, sverili sa, či soddali sa pred oddavačom a pýtačom, jak tieto sdávanky, pýtačky, prstenkyopísali sme si vyššie. Ostatne takéto spolužitie a sobranie sa na vieruprazriedka nachodí miesta, i to najviac len pre najnovšie civílne prekážky a v nádeji skorého možného sobáša, ktorý pravidelne potom i hľadajú.

Ale už, jak na základe poctivých manželstiev a v poctivej rodine rodiňajú sa, vypíšem. Rad u ľudu známej pokrevnostije, v kmenu: dedoa dedová, starý oteca stará mať, oteca maťalebo ňaňoa naňa, tiež tato, tatkoa mater, mamička, syna dcéra(dievka), vnuka vnučka, pravnuka pravnučkačiže tak rečené detné deti; v ratolestiach: otcov brat je deťom strýk, strýko, strýčík, matkin brat jim je ujec, ujčok; otcova sestra jim je strynáa matkina sestra ujčiná; v Gemeri ale i strýka i ujčoka volajú si len jedným menom báťa, báčoalebo i báčika strynú i ujčinú ňaňa, ňaňka, ňanieka, ňanieška, alebo i tetka; synovia od dvoch bratov pochádzajúci sú medzi sebou bratranci, bratináci, bratovci; od dvoch sestár sú to sestrenci; dcéry od dvoch bratov i sestier pochodiace sú medzi sebou sesternice; tamtí synovia sú jim bratrancia tieto jim tiež sesternice: strýkovia, ujčokovia, stryné a ujčiné volajú dietky od jejich bratov a sestár pošlé: môj bratovec, môj sestrenec, moja bratová, moja sestrináalebo bratov syn, sestrin syn, bratová dievka, sestriná dievka. – Rad a rozvetvia príbuznostimá sa takto: rodičia sobravšieho sa mladého páru sú medzi sebou svokrovia, oslovujú sa ale na vzájom otec, apo, mať, mamo; rovne vzhľadom k ženíchovi a mladuche sú títo rodičia svokora svokračiže testa testiná, v Gemeri apoša mamoša, mamoška, mladoženísi jim zaťa nevesta, ale zoči v oči oslovujú sa vždy nežne menami oteca mať(mati), apoa mamo, syna dievka; tak tiež starších po rodičoch rodinných považujú si mladoženísi vzájomne za strýkov, ujčokov či báťov, baťuškov a za stryné i ujčiné čiže tetky a ňaňky; bratia a sestry, bratranci a sesternice ženíchove jeho mladuche, a na vzájem mladuchine ženíchovi stanú sa švagroviaa švagrinéči lepšie by bolo rečeno svakrviaa svakrvicei svakrviné, bo tu význam i pôvod slova je ten, že muž pokrevných svojej ženy a žena pokrevných svojho muža uznáva a prijíma za svoju krv a pokrevnosť a takto svakrujú, svakrvujú sa potom do kola a kolena i bratrancov a sestreniec, ba i do ďalšieho a širšieho ešte švagrovstvači svakrvstva. I názov rodičov svokora svokrači svokruša svokrušaod tohto uznávania za svoju krv či pokrevnosť pochodí. Zhusta je tiež užívaný názov svák, sváčika sváková, sváčinká, a dávaný býva starším v rodine, platiac začasto za toľko čo strýk, ujčok, stryná, ujčiná a vlastne ženích strýctvo i ujčinstvo svojej mladej ženy, táto rovné jeho pokrvenstvo uznáva za svákov a sváčky. – Otčimstvo a macošstvo v rodine za nešťastie pokladajú a rovne i sirotstvo. Na to poukazujú pohovorky: otčim – nenačim (netreba je, nechcem ho); macocha – čertov bič, – psia knocha, – psia noha, – psia socha; sirota nevoľná, ale sebevoľná.

Rodina celá je sebe svojeť, hromadne vzato a rozumeno všetko a každého koho po krvi i príbuznosti za svojhopokladáme. A rodiňajú satakto v široké a ďaleké kolo pokrevnosti, svakrvsta a príbuznosti, že začasto je ťažko i vyhádať a vyhútať jak a po kom je kto komu rodina, v rodine. Súc raz na reči o tomto s mojou služkou, opýtal som sa jej konečne: Nuž, povedz že mi, jaká ti je to rodina? „A veru je ona mojej matkinej sestry od mamošky sestre dievkina dievka (dcérina dcéra)!“ odvetila mi bez zaseknutia sa v mysli i reči svojej. Rozumej však, kto môžeš. Bolo to takto: Jej matka rodom z Potoka mala sestru na Hrušove vydanú, táto jej matkina sestra mala ďalej tamže svokru (testinú) a táto svokra sestru a až táto poslednia dcéru v Ostranoch vydanú a táto zasa tamže tú dievkinu dievku; nuž moja milá slúžka bola u tejto najpokonejšej, jako u svojej rodiny, opáčiť t. j. navštíviť, či jej maličká dcéruška má sa dobre. – Keď ale sami nevedia si vysvetliť jako je kto komu rodina a predsa rodiňajú sa, povedia a vtipkujú o tom: „Dotkla sa žihlava (pŕhlava) plota, nuž taká sme my rodina.“ Alebo: „po Adamovi a po Eve sme my rodina.“

Zaroveň s rodinou a svakrovstvom stojí v úcte duchovné kmotrovstvoči komovstvo, kde sú si kmotroviaa kmotry, krstnía krstné. Vždy oslovujú sa: pane kmotre, pani kmotra, – a deti svojim krstným rodičom vravia: pán krstný (otec), pani krstná (mať); vyslovujúc ale bez t: krsný, krsná, krsní rodičia, ktorý poslední výraz zdá sa poukazovať na svoj predkresťanský pôvod.

Nuž ale, kde sú si raz rodina a krsní, tam chráň Boh jednodruhého zapreť a neuznávať, nectiť ako rodinu. Vzájomnými návštevami udržujú „známost a priateľstvo.“ Zvlášte pri výročitých slávnostiach posielajú i prinášajú maľučkým v rodine dary a kupujú na výročité trhy jarmočné. Chodievajú si vypomáhať pri väčších prácach poľních. Stavia—li kto dom lebo iný budinok, rodina dáva povozy i príručnú prácu. Rodina za rodinu povstáva často nielen právo hájiť, ale krivdu brániť a škodu pomstiť. Kdo kde má koho toho z rodiny lebo z kmotrovstva, netreba obzerať sa mu o obhájca už či má pravdu či nie; zastanú ho, vyhovárajú ho, bráňa ho, prichráňa i jeho veci.

Nazrime však do domov rodín pospolitých a poďme tatam rovno zo svadby či už po svadbe, ktorú pripravili rodičia mladému páru, jak v predoddieli vypísano.

Mladí sobravší sa manželia započínajú domáci život len tak obmedzený a podriadený jak deti, synovia a dcéry. Ženáč síce zná už polnie práce, chodí i po furmanke; ale delá všetko len po rozkazoch otcových alebo matkiných, kde táto ako ovdovela riadi dom. Od nevesty vyhľadávajú, aby bola vzorom pokory a podriadenosti; delá len to, čo jej svokruša naručí. Jedine s venom, naskladaným na dom, sama si šafári, pod dozorom a s poradou starších. Hlavné práce ženské: šiť, variť a piecť priúča i doúča sa tuná pri svokruši, často dosť pozde a na svoju škodu i nesnádzu, keď pri včasnej smrti svokruše nezbehlá prejíma správu variva a pečiva.

Otec a mať nijak nepúšťajú z rúk veslo vlády a správy domácej, ani pri dospelosti ženatých dietok. Jako takých menujú i oslovujú jich: ten gazda, tá gazdiná; hospodára hospodárka. Otec „nosí klobúk na hlave;“ v skutku on drží klobúk na hlave v izbe, podčím synovia a služobníci povinní složiť ho z hlavy, vstúpac do izby; ale to znamená, že on rozkazovateľ, „kazár v dome.“ V jeho moci a správe je pole, stodola a almária za stolom (skryňka) s písmami, knihami a peňazmi. On vymeruje práce zvlášť mužským členom domu. – Matka má v rukách komoru a jej skryne, v nich strovu, šat a pradivo; pečie, varí a dáva na stôl i chová celú čeľaď; ženské roboty ona vymeruje a spravuje, pracuje i sama. Jesú domy, kde takto pod správou starého otca a starej matere žijú synovia a nevesty s deťmi a detnými deťmi. Otec by musel stať sa telesne, duševne neschopným, nemocným, akby vláda domu mala preísť ešte za jeho živobytia do rúk najstaršieho alebo jediného syna. I príliš vystriehajú jedni druhých, i sami varujú sa toho, by rodičia neoddali všetko deťom, nesverili sa na deti. Často po otcovej smrti mať ovdovela sama alebo s najstarším synom vedie vládu a správu v dome. Zostareli rodičia, oddajúc vládu deťom, hovorievajú o sebe, že sú už len „kladkou (zámkou) na dome“ t. j. nedovladujúc viac v poli pracovať, sedia doma a stráža dom a malé deti v ňom. Po smrti otcovej i matkinej podelia sa jich deti medzi sebou s majetkom a žijú každý o sve; ale to veru len takí, čo nesnášajú sa. Čo len trocha snášanlivejší, nedelia sa; ale správu prejíma najstarší syn a brat so svojou manželkou nad všetkými mladšími. Znám dom, kde za roky a roky traja ženatí bratia i s deťmi svorne žili pod správou najstaršieho a najstaršej. Ba keď umrela táto najstaršia, jej miesto, zastúpila strednieho bratova žena pri ohništi i v komore a riadila dom so svojim oným švagrom. V jednom dome bývajú často aj spolníci, to sú bratranci a sestrenci alebo i ďalší potomci dedov, ktorí rozdelili svoje pole; ale v príbytku jedon jím stôl, jedno ohnište, jedna komora, ba často mnohé iné náradie a náčinie spoločné. Just kde viac dietok a bratov, tí nezvykli deliť sa: najskôr podelia sa, kde sú len dvaja dedičia, už či to väčšie či menšie dedictvo obsiahli.

Muži ženia sa aj na pristačkyči prístavky. Pristača, prístavka hľadajú a berú k dievke dedičke, ktorá bratov nemajúc ostáva v dome otcovskom, nevydáva sa von z neho. Pristač už málokedy dosiahne plnej vlády otcovskej v dome: tu viac osobuje si sama dedička a znám príklad, kde sotva že odchoval a oženil si syna, hneď tomuto nútený bol oddať správu a vládu. Postavenie pristačov nebýva teda na závidenie.

Domy ľudu nášho tvoria obyčajne podlhovastý štvorhran, u prostred jehož dĺžky sú dvere, vedúce do pitvorači prítvora. V pitvore nájdeš často piecku na svárky alebo pálenicu či kotlík na pálené, pálenku, koralku; náčinie hospodárske poskladané, do múru slepé okno lebo výklenok na držanie krčahov s pitnou vodou a schody lebo rebrík vedúci hore úzkym stropovým otvorom na poval, na padláš, podľaž. Od pitvora v prednú stranu k ulici je izba, izdba, svetlica. Otvoriac dvere do izby, bude ti po ľavej ruke temer štvrtinu izby zaujímajúca múraná pec, na boku s nižším prípeckom či múrikom na sedanie i ležanie, na predku s kozubom či koškom a s ohnišťom; z kozuba i z ohnišťa strmia kochy, komíny do povaliny, ukončujúce sa hore na padláši pieckou, zriedka vymúrané (bez onej piecky) až nad strechu. Na pravo, za dvermi, nájdeš v kúte posteľ alebo častejšie len sklad pre mužskí odev visiaci, (hune, širice, kabanice, kožuchy) a pre nástroje hospodárske lebo remeselnícke. Zas po ľavej strane pred ohnišťom býva do steny okienko, popri stene lavica a niekedy aj posteľ; v kútoch ohnišťa a na najbližších stenách na klincoch i na polici najpotrebnejšie pre kuchyňu náradie. Oproti tomu po pravej strane budú vždy lavice na sedanie a blízo stola oblok do dvora. V tom poprednom a pravom kúte domu položený je teda stôl, za nímž z dvoch strán lavice čo sedadlá a v samučkom kúte na nich almária čiže armaria, v nejž hospodár domu uzaviera najvzáctnejšie svoje veci: knihy a zvlášť náboženské, písemnosti a peniaze. Almária sama je stojatá skryňka z dreva, jejž vňútornosť tvorí trojuhej, príhodne do kúta vmiestitelný. Vedľa almárie vysieva na klinci kalendár. Stôl javorový lebo lipový temer vždy je obrúskom prikrytý; nie—li cele prikrytý, to iste chlieb na ňom do obrúska zavinutý; bo toho za skupáňa a škrliaka pokladajú, kto svoj chlieb do stoľanici (priečinok pod tabulou stola) lebo inam odkladá pred domácimi i príchodzími. Nad stolom visieva, z hrady dolu, dľa dávnejšieho zvyku troj lebo štvorramenný svetár na sviece, dľa novejších potrieb lampa na petrolej. Na prednej či uličnej strane domu a izby sú vždy dva hlavné obloky a popod ne lavice; ponad ne ale čo najkrajšia polica pozdĺž steny vyvesená a na nej i po nej mysy, taniere, krčiažky, kančoviky z pogliedenej, pomaľovanej i z bielej hliny.

Obrazy visia na stenách ponad stôl a medzi prednými oblokmi, k nímž zrkadlo len v novšom čase a u poprednejších obyvateľov dostalo sa. Bývajú to u katolíkov obrazy Spasiteľa, Márie a Svätých; u evanjelikov tiež obraz Spasiteľa ukrižovaného lebo tŕnim korunovaného a podobizne Dr. M. Luthera, Katarieny z Bory, Melanchtona a Superintendentov jejich Jozeffyho, Seberiniho, Kuzmaniho atď. U katolíkov nadto nájdeš kríž (krucifiks) a nádobku s posvätnou vodou: u obojích zasa dľa starodávneho zvyku na skle maľovaných našich hôrnych chlapcov predovšetkým Jánošíka a dľa novšej prebudenosti národnej podobizne národních výtečníkov, ba už aj svetlopisy členov rodiny. Rovne tu i tam nechybujú obrázky Adama a Evy, stvorenia i raja a podobizne jak slávne panujúcich našich zemepánov a kráľov, tak aj iných europejských, ba niekedy i z inej čiastky zeme kniežat a mocnárov. – Po obzretí izby dopovedzme ešte, že z pitvora v ľavo alebo v druhú zadnú stranu domu je jedna dvere z pitvora majúca alebo za ňou i druhá dvere z dvoru majúca komora. V komorách majú po jednej strane zásoby stravy a obilia v súsekoch t. j. v skryňach z usekaných a vykresaných (nie pílených) bukových dosák, a niektoré domáce i hospodárske náradie uschované; po druhej strane truhlice (lády) i postele, čo vená matky i nevesty, rozostavené. Na komorách jedno lebo i po dve okienka sú. A kde tieto komory u majetnejších murované a sklepené, tam i krajšie usporiadané, vidnejšie, zrkadlom i obrazmi okrášlené a dvermi železnými opatrené. Miesto komôr majú na Spiši, v Liptove, v horňom Gemeri aj inde pred domami tak rečené lémhausy (Lehmhaus) alebo po slovensky sypárne; sú to skutočne z dreva stavané a hlinou omazané či chytväné stavby, ale i murované. V novšom čase však stavajú komory a zásobnice svoje viac len v jednom ťahu s bydlišťom; jako aj stavby chytväné t. j. drevenné a zvonku i zdnuky alebo len zdnuky chytom hlineným omazané prestávajú a ľud buduje si budinky z kamenia, tehiel a válkov hliňaných, nevypálených. Majetnejší radi majú chodby pozdĺž domov z tej strany odo dvora, spočívajúce na stĺpoch drevenných lebo múraných a medzi ními zábradlím jednostajným lebo mrežkovaným opatrené. Kde na priedomí niet tejto chodby, tam majú stienku lebo prietos t. j. popred steny vyvýšený nad zem múrik lebo stos, vyčnievajúcou strechou domu krytý, na ňomž dospelí radi vysedávajú a vystávajú v nedelný deň, hrávajú sa deti často.

Mladí manželia, jako jich po prvé uložili, tak spávajú v komore vždy i po čas najtuhšej zimy; privyknutí chváľa si toto spávanie v chladnom. Len keď nevesta príde do kúta, prenesú jej posteľ do izby na čas postielky a odkojenia decka. Muži ale krem toho radi spávajú spartánsky na tvrdom a „pod holým nebom,“ nielen v poli a hore pri stráži statku a kolo vatry, ale aj doma na chodbe, na stienkach, popod ciene a v sadoch, kdekolvek jejich bedlivosť potrebná. Potom len v dospelom veku, berúc k sebe 2 až do 10 ročné deti, uťahujú sa muži a ženy do izby na posteľ i na pec a prípecok, čo na spalne svoje. Odkial pohovorky: Chlapec na pec, starec za pec. Dospelí a zdraví idú spať večer o 10. i 11., vstávajú o 3. lebo 4. hodine; v lete pre polnie práce, v zime pre domáce ručnie roboty a opatrenie statku. Miesto toho majú zvyk v lete ces poludnie v poli medzi prácou odpočinúť a v zime mrakovaťt. j. na mraku večernom a pred zažatím svetla podriemať si. Vôbec je na podiv, jak málo ľud náš spáva. Málo času strávi i v izbách a komorách svojich, vždy viac na svobodnom a v poli i v hore. V tomto je zdravý; bo ináč izby svoje neprevieva, keď to i obloky malé a často zadrvené, neotvárajúce sa i po vyhasnutí plameňa rád zatkáva kochy nad ohnišťom; ač naproti tomu kladenie ohňa na ohništi alebo i v sporákoch (sparherd), v novšom čase uvedených, je dobrým prostriedkom k prečisteniu povetria. V zimných večerach tam na kozube rážďa, tu (v Gemeri) na košku lučivo (tenké drevo) blčieva veselo a to shromažďuje domácich i príchodzích na večierky t. j. k príhodným ručným prácam i k besedovaniu (na besiedky). Liehajú i vstávajú s modlitbami. Počuť neraz už pri pokročilej dobe a práci dňa v jejich besedách: Krem svätej modlitby, nemal som ešte dnes nič v ustiech.

Jedávajú hlavne len dvaraz dňa a to varené jiedlo: ráno medzi 7. a 9. hodinou na hrubý fruštik, veľký fruštika popoludní medzi 2. a 3. hod. na obed. Kremä v lete pri polních prácach majú už: tenkýlebo menší fruštikpred oným hrubým či veľkým, na dvanástu obed, popoludní olovrant, vovrant, svačinu, uživnuči užonu, havránku, na havránkya jakby to ešte volali, konečne večer i večeru. Chleba však dospelým odkrojiť si a nedospelým prosiť si od starších voľno, kedykoľvek by prehladli. Každé jedenie v společnosti a pri stole starší a robotníci započínajú od nápoja, totiž užitím sklenky páleného alebo poháru vína. Heslo jejich tu: najprv piť, potom jiesť; prvšia hlava, potom brucho; ač kto nemá, nepije; ba čerstvá voda, vraj, najlepšia. Pri stole jedávajú vždy z jednej mysy všetci, majúc hospodára za vrch stola usadeného a čeľaď – členovia rodiny i služobníctvo – kolo neho; deťom naberajú z mysy na tanieriky; dospelý však aby umel rovno z mysy pekne a poriadne najiesť sa.

Jedivo i pečivo obstaráva vždy gazdina; dáva na stôl, ač sama často pod kochom zvykla jiesť a ku stolu nedošlých tiež tam potom z hrnca nachová. Bo i varieva obyčajne len jedno jiedlo naraz – v hrnci do kolena (hlbokom), kde čeliadka početná. Obvyklé a obľúbené jedlá riedke: polievkamäsová alebo masťou zasmažená, zapražená, v nejž podvarené cesto lebo nejaká strova; demikát, chlebová to polievka s brindzou i ukrojenou do toho cibuľou; juchači kapustniarka, načerpaná z kysnúceho kapustného suda, zasmažená a kašou lebo hríbmi (pencurák, komprd) sušenými podvarená; parovec, parový kyseľ, jehož polev podkvasený bol chlebovým parom (kvasom), potom precedený podlieva sa ešte mliekom, niekedy na podvarku dávajú žltú kašu a udrú vajce do toho alebo jedia ho s chlebom lebo predplameníkmi (podplamky, podymníky) lebo posuchmi pred chlebom i pri chlebe upečenými; kyseľje polievka octová, zaliata mliekom lebo riedkou mliekovou zátrepkou; mrvenička, sekanička, čír, stieranka, a jakby ju ešte volali, je cesto v mlieku alebo jestli vo vode uvarené, tehdy obrindzované a tu často s prídavkom kopru záhradného, zeleného, jehož lístky na drobnúško usekajú; husté jedlá: strova, t. j. hrach (v studenších krajoch), bôb či radšej fazuľa (v teplejších krajoch), šušovica, kaša žltá (prosaná) i pohančaná, zemiaková fučka, múčaná kaša či fučka (v Liptove riedka múčka), hrach s krupou, bôb s krupou (kontramarš), vždy každé na husto uvarené a buď zasmažené i múčnou zátrepkou opatrené, buď na myse po vrchu omastené; sem patrí i kapustabuď z hlávok narezaná a nácestou vopred podkvasená, buď zo suda vzatá a už alebo len „s jedným vajcom,“ no i viac vajcí, buď s mäsom uvarená a slaninou lebo sadlom podsmažená. Jako to aj do druhej strovy, kto má, dáva mäso hovädzie, baranie, bravčové (sviňské) čerstvé lebo údené. Kapustu zvykli variť vždy v nedelní deň, ale aj vo štvrtok. V horních krajoch na nedelní deň obyčajný je tiež hrach. Suché jedlású: halušky, rozvalkané cesto to na kúsky potrhajú (trhané halušky), to pokrájajú na rezance, uvaria, ocedia a tak na sucho s brindzou lebo tvarohom a omastené dajú na stôl; pirohy, sú podobne pripravené rožkaté závitky rozvalkaného cesta s obsahom brindzovým lebo tvarohovým lebo lekvárovým; guľkyslivkové lebo tvarohové lebo i mäsité, to čo ináč knedle; pečeňa, pečienkaz hoväda, barana, hidiny, diviny, bravov kŕmených, z týchto klbásky, jadernice či hurky, húriky a čo viac na masti lebo na ražni upečeného, tiež k suchým jedlom pripočítano býva. Jako gulášpozná i náš ľud mäso na kusy pokrájané, na horúcej slanine zasmažené a potom na polievku s prídavkom zemiakov, cibule, rasce a papriky (červený piepor) pripravené. Zbojníckou pečeňouvoláme kusy mäsa na ražni upečené a soľou, cesnakom, paprikou dobre okorenené; lež medzi každý kus mäsa musí prísť tľapka chutnej slaninky na ražeň a piecť sa spolu.

Vyjma najneúrodnrjších krajov, v žiadnom dome nesmie zchybnúť ani na hodinu chlieb. Chlieb pokladajú za bohatstvo, majeť dľa toho merajú, jaký (rožný, žitný číže pšeničný, ovsaný, jarčaný čiže jačmenný, biely, čierny) u koho chlieb na stole; z chleba aby ani omrvinka neztratila lebo na neslušné miesto nedostala sa; jeho miesto na stole, bo stôl má Slovák vo velikej úcte a hľadí, aby i na jeho stôl nič neslušného položeno nebolo (na pr. za hriech pokladajú malé deti na stôl sádzať). V krajoch úrodnejších skutočne veľa chleba strovia a Maďar preto nazýva Slováka: kenyeres Tót, chlebový Slovák. Jak za dobrý majú a chutnajú si chlieb, vysvitá i z toho porekadla, že keď chcú označiť človeka srdca i mravu dobrého, povedia: ten človek je jako kus chleba; to je taký chlebový človek. Všetko čo k pokrmu človeka náleží volá Slovák, ale nadovšetko už len ten milý chlebíček „darom Božím.“

Čo do obleku najdeš všetkých domácich od prvšieho vstania až do nočnieho uloženia sa obriadených: umytých, učesaných, oblečených, do práce a na vychádzanie hotových, jak by to vojsko do boja ozbrojené a schystané. Ženám prvšie je seba a izbu i deti obriadiť, posprávať. Bôh chráň, žeby ju príchodzí doma neogabanú, neposprávanú, t. j. slušne neoblečenú zastihnul alebo žeby neogabaná krok urobila na ulicu. Dač takého, jako sú v obleku nedbalky lebo pohovky, temer ani neznajú; znajú len robotný či každodenný a sviatočný oblek, jak sme ho už opísali. Ženu bez čepca nevídať ani za chvíľku; rovne mužskí neradi spúšťajú sa klobúka lebo baranice. Týchto síce nájdeš i holohlavých, ale u vydaných holá hlava platí za posmech, tak ako aj obstrihaná. Len u dievčíc odkrytá hlava, však hla plnovlasá s pekne stužkovaným vrkočom cti netratí. Plný oblek mužských v čas leta začasto označuje táto pohovorka: Ženo, podaj mi kabanicu (lebo prsliak lebo kožuštek), klobúk a palicu, nech oblečiem sa.

Jaký že už „zvyk,“ jaká „zvyklosť“ – aby sme označili vec slovom ľudu – v tejto domácnosti, čo dotýče sa obcovania či radšej vospolného nažívania? Bo ľud o rodine a domácich takí hovorí: tí pekne nažívajú vo vedne, dobre žijú spolu; alebo teda opak toho: tí zle nažívajú, tí zle žijú. Kde však pekne, ticho, v pokoji nažívať majú, tu vyhľadávajú, aby ženské mužským, nadovšetko mladší starším ustupovali, poslušní boli, lásku a úctivosť preukazovali. Znakom ústupnosti a poslušnosti je „neodvrávať,“ „nehovoriť na priek.“ neodporovať starším a zvlášť vykonať práce skrze otca a matku v dome i na poli prikázané. Za znak a zvyk lásky pokladajú si to, keď zvlášte starší mladších alebo vekom rovesní seba vospolok čím nežnejšie oslovujú krstným menom; nepozvať koho v tomto pomere pekne na krstné meno, temer rovná sa hotovej urážke. A zase mladší starších aby oslovovali názvami rodinného pomeru, teda: otec, apo, ňaňo, mať, mamo, mamko, brat, sestro, strýko, ujčok, strynká, ujčinká, často pán strýčik, pani ujčinká atď. „Ešte ma ani raz pekne na meno nepozval,“ žaluje sa z tohto ohľadu žena na muža, mladší na staršieho neprívetivého. „Či takto svedčí sa?“ tresce starší mladšieho, keď ho nepozve po rodine lebo slušne. Znakom úcty je hlavne „vykanie,“ rozhodne zachovalé u ľudu. Najväčšia je urážka, keď už mladší staršiemu začne „tykať;“ tykanie patrí len medzi rovesníkov, a starší tykajú mladším. Z úcty vyká často žena mužovi, ak je tento dosť málo starší od nej, tým viac teda vykajú deti a vnukovia všetkým starším; vyká syn sluhovi v dome, ak je tento vekom starší; vyká brat bratovi vlastniemu, sestra vykať bude sestre a pri tom volať budú staršieho „báčikom,“ staršiu „ňaniekou,“ „nenieškou“ na znak tejto úcty. Znám mladších bratov, ktorí vyššie studia odbavili a do stavu vzdelaných dostali sa, ale v kruhu domácnosti a rodiny svojim vlastním starším bratom a sestrám vykali a vykajú, trebárs títo a tieto len pri stavu rolníckom ostaly. By deti tykaly rodičom, jak to u nás v domoch panských slyšno, o tom u ľudu ani stopy. Ľudu nášmu odrodom je ten, kto odchyluje sa od zvyku vykania a mravu úcty k starším. Dosť komične vyníma sa to, keď v rodinách cudzotou presiaknutých počujeme, jako tie isté deti a vnukovia svojim dedom vykajú, starým rodičom onikajú a s mladými vlastními rodičmi si už tykajú, alebo i starým rodičom budú vykať a mladým to onikať to tykať. Zrejmý to ináč znak toho, že onikanie len v novších časoch vsiaklo do rodín a nepresahuje vek dedov lebo starších našich rodičov, ktorí ešte svoje deti na vykanie privykali, t. j. len zvyk vykania poznali. Dokladám, že jak v rodine a domácnosti, tak platí zvyk vykania a tykania i v pospolitom živote, o ňomž hovoriť idem; tiež že v styku s vyššími oslovovať týchto zámenom oniľudu len natisnuté je, keďže ešte poznám starých ľudí, ktorí onikať ani neznajú ani nedovedú, pánom i kňazom do očí hovoria len vy, vás, vám.